Prekážky treba prekonávať, a nie sa im poddávať, a dávať si ciele – to som celá JA.
Je skoro ráno alebo neskoro večer, obúvam si tenisky a vybieham do tmy. No ešte predtým, samozrejme, odmeriam glykémiu, to je základ. Už 26 rokov sa liečim na DM 1 a okrem nepatrných zmien na očnom pozadí som zdravá. Momentálne som na liečbe inzulínovými perami, ale už niekoľko týždňov sa pohrávam s myšlienkou, že inzulínová pumpa bude pri mojom životnom štýle tá správna voľba. Mám 32 rokov, volám sa Jana Ševčíková a milujem pohyb.
Prepadla som behu
S rekreačným behaním som začala počas štúdia na vysokej škole v roku 2007, bolo to však len také „obyčajné behanie“ a akýsi doplnok k iným športom, lebo počas štúdia bolo pre mňa to naj plávanie a cyklistika. V roku 2009 som sa presťahovala kvôli práci do Bratislavy a vtedy som behu začala postupne prepadávať. Sledovanie času, rýchlosti, ubehnutých kilometrov.
V práci sme vytvorili tím a šup ho rovno odbehnúť Štafetový beh na ČSOB maratón. Svoj 5-kilometrový úsek som zvládla za 27 minút, priemer, ale pre mňa zároveň výzva na tréning a zlepšovanie. V Bratislave je pre bežcov nekonečné more možností, kde sa dá behať, ale aj veľa športových podujatí, venovaných behu. Rada som vybehla na Kamzík do prírody či na Kuchajdu alebo sa len tak motala ulicami. Potom prišla operácia kolena, pre bežca, športovca rana pod pás, ale nič to, o dva mesiace som už stála na svahu a nohu postupne zaťažovala a pripravovala na pohyb.
Sledujem glykémie
Základom pre diabetika je mať vždy pri sebe prvú pomoc, ja nosím hroznový cukor a telefón, pre každý prípad. Počas behu si cukor nemeriam, glukometer so sebou nenosím, ale pred behom sa vždy odmeriam a patrične pripravím. Ak mám hladinu cukru v krvi nižšiu okolo 5 mmol, dám si asi 2 SJ, ak je nad 10 mmol, potrebujem 1-2 jednotky humalogu, ale tréning je v nižšej intenzite. Samozrejme, pri glykémii nad 17 mmol behanie odkladám a dám si len domáci strečing.
Postupne som zvládala aj dlhšie trasy, kondička sa zlepšovala s počtom odbehnutých kilometrov a ten pocit – na nezaplatenie. Len ja, jedna noha za druhou, v hlave prázdno, ak ma však niečo trápilo, odrazilo sa to aj na kvalite behu. Keď som otehotnela, beh (aj ostatné športy) išiel bokom, ale aspoň dlhými prechádzkami a každodenným pohybom som si udržiavala kondičku a, samozrejme, aj váhu.
Po tehotenstve
Počas tehotenstva som pribrala necelých 11 kg a z pôrodnice som už domov išla s pôvodnou váhou. Hneď, ako to bolo možné, som sa vrátila k behu, opäť postupne, pomaly. Mojím obľúbeným behom sa stal Night run – nočný beh Bratislavou, zatiaľ som absolvovala 4 ročníky a verím, že si budem môcť túto neopísateľnú atmosféru užiť každý rok.
Keď som odbehla Night run v roku 2012, môj syn mal presne rok a s časom 49 minút na 10 km som bola neskutočne spokojná. Krátko po tom som sa však dozvedela, že som opäť tehotná a behanie išlo bokom. Nič nie je nemožné, veď čo je viac, ako mať kompenzovaný diabetes, dve zdravé deti, domov, rodinu a kopec priateľov.
Polmaratón ako výzva
Presťahovali sme sa na dedinu, kúsok od Bratislavy, zariadili bývanie, deti rástli a ja som postupne každú chvíľku venovala športu, no hlavne behaniu. V roku 2014, keď mala dcérka rok a ja som začala chodiť na pol úväzok do práce, sme išli do Prahy. Áno, išla som si tam zabehať – desiatku centrom Prahy.
Ten úžasný pocit, keď vás ženú nohy a spolu s vami uteká asi 10-tisíc bežcov, o mesiac nato opäť moja srdcovka Night run. Vtedy som sa začala pohrávať s myšlienkou odbehnúť polmaratón, teda 21,09 km. Behávať som chodila, či bol mráz, chlad, pršalo, fúkalo, veď tréning robí majstra. Väčšinou skoro ráno, kým deti spali, alebo večer, keď som prišla z práce, uložila deti a šup von.
Týždeň pred polmaratónom som ochorela, glykémia stúpla. Robila som všetko pre to, aby som do toho veľkého dňa bola v poriadku, aspoň ako-tak. V to ráno som mala dobrú glykémiu, dala som si ľahké raňajky, chlieb s maslom a medom, hodinu pred behom ešte banán a vodu. Odmerala som si cukor, pamätám sa, že glykémia bola okolo 10 mmol. Fajn, ide sa na to.
Debut bol ťažký
Nabalená hroznovým cukrom, s podporou kolegu z práce, ktorý mi držal tempo, sme úspešne vyštartovali. Počas behu som si dopĺňala energiu hroznovým cukrom, na občerstvovačke iónový nápoj, kúsok banánu, horká čokoláda... hlavne nezastať. Po 2 hodinách a 5 minútach som bola v cieli.
S medailou na krku som napochodovala do stanu k záchranárom odmerať si cukor. Výsledok – 8,7 mmol. Doplnila som ešte SJ, plná emócií sadla do auta a išla domov. Glykémia však stúpala až na hranicu 24 mmol. Jedla som ľahké jedlá, pichla inzulín a merala sa ďalej. K večeru cukor začal tak klesať, že som až do obeda nasledujúceho dňa inzulín nepotrebovala a v noci som vypila takmer liter džúsu. Bola to pre organizmus záťaž, ale aj takto človek – diabetik spozná, ako sa jeho organizmus správa.
V New Yorku
Behám ďalej, niekedy viac, niekedy menej, striedam to s inými športmi, ktoré mám rada, nič mi nie je cudzie, hlavne, že sa hýbem... a plním svoje osobné ciele. Pri minuloročnej návšteve New Yorku som si vychutnala aj beh manhanttanskými ulicami a v Central parku. Bolo to famózne, splnený sen, mohla som behať po miestach, ktoré poznám z filmov, a zrazu som tam bola.
K športu a zdravému životnému štýlu sa snažím viesť aj naše deti. Posadím ich na bicykel, behám pri nich a oni len kričia: „Pridaj, mamiii!“